Dlho nikto nechodí, deň za dňom ubieha, nič sa nedeje, chodím vonku strážiť, nič . . . zvláštne, užívam si leto v realite lenže mi je horšie a horšie . . .

Zle mi od žalúdka, lupiny, to je znak prítomnosti čiernej mágie a podobné nešvary, dumkám, chytám aj kyvadlo po pár dňoch, a vtedy mi ťuklo, nie som "tam" pred jaskyňou na stráži už 3 deň?

Bolo rušno v realite, návštevy, vínko a veselo bolo, nebol som tam, no čo, musím počkať do večera. Počkať prečo do večera? Nikde nikto, privieram oči a som tam, no jasné stojím tu ako cínový vojačik, idem do jaskyne, rovno na kreslo.

Som ja ale trubka, čo vystrájam za laxnosti, taká nezodpovednosť, dobre dobre, poučil som sa, fakt toto je spojnica s tu a tam. Hmm, ale keď
som sa zabudol, môžem sa zapájať do deja?

Zatiaľ som bol len ako pozorovateľ, nie nie nebol, veď koľko krát bolo moje rozhodnutie ísť, obrániť, tasiť meč, podržať štít, jasne veľa veci bolo rýchlych ten dej ako vodopád!

Ale predsa som v milisekundách robil rozhodnutia, to neboli inštinkty, ale rozhodnutia . . .  a samozrejme nemusím čakať do večera, to uvedomenie,
ma napojilo na priamo na dva prúdy len pozornosť mám jednu, takže stačí myšlienka.

No nestačila, trošku som to musel trénovať, ruchy z prostredia v realite ma miatli, ale aktuálne, už to vnímam prirodzene, aj keby som bol v lunaparku. Trošku predbieham.

Večer v kľude privieram oči, vyzbrojím sa a idem von, ako to že nikto nechodí? Snažím sa pozerať do diaľky, nič nevidím, som len človek nie orol, isto?

Takže už tu komunikujem s kým potrebujem, ale fakt je že búrlivé diskusie tu nie sú, v podstate len krátke vety, ale úsmev je tu vždy, aspoň to, v realite sa všetci mračia. Tak sa niekedy pristihnem, že som vysmiaty od ucha k uchu, ale to len v duchu . . .

Jen mne niektoré veci trvajú, môj zrak sa akoby zbalil a preniesol do diaľky a postupne skenuje od múra z pravej, vidím skupinu bielych vajíčok a na nich zelenkastý povlak ten ich drží. . .

Vyberiem sa pešo do diaľky po pri múre, aby som sa nestratil, alebo čo, trvá mi to, ale idem a idem, som pri nich, biele žiariace vajíčka sú pri sebe musím sa cez nich predrať do prostriedku, čo ich drží?

Vidím to žlté svietiace čosi, ako kameň neviem, ale to je tá kotva, bez rozmyslu tam vrazím, meč zachrapčí to ako rozbité sklo, sú voľný ale zmetený . . .

Ukazujem smer, túlajú sa ako kade tade, mám problém ich koordinovať, jakot obrovský, už idú na mňa zo všetkých strán akoby zo zeme vyšli. Ale ich je,
rôznosť tých potvor nemám šancu vnímať, je to ako roje včiel, tak toto neviem či dám.

Víťazstvo

To bola riadna pochabosť ísť sám, joj pomoc by sa hodila . . . myslím na mojich spolubojovníkov, že padnem jak sirota, keď z múra hneď za mnou sa otvorí malý vchod a z neho vybiehajú, celá partia, rozsekávame to, po chvíli je to naše víťazstvo.

V duchu im ďakujem a počujem: s radosťou . . . to fakt som taký obmedzený či čo, telepatia, počul si, že také existuje? Ja že v nemom filme som . . . dobrý som, joj.

Dobre to preberiem neskôr teraz ich všetkých, dostať k nášmu vchodu, ale to je ďaleko a vidím že po ceste sa zgrupujú čierne skupiny no bude sranda. Netreba, cez ten malý vchod výška možno meter vchádzame všetci, a kde ideme?

No niekto mi stojí na kábli, ten tunel je v tom múre a vedie k našej bráne/jas-kyni, a teda v kľude prichádzame z boku, uvítací výbor kričí a oslavuje prichádzajúcich.

Takže už tu komunikujem s kým potrebujem, ale fakt je že búrlivé diskusie tu nie sú, v podstate len krátke vety, ale úsmev je tu vždy, aspoň to, v realite sa všetci mračia. Tak sa niekedy pristihnem, že som vysmiaty od ucha k uchu, ale to len v duchu . . .

Keď som na stráži, používam zrak a nachádzam skupinky ukotvené, postupne ich oslobodzujeme, používame tunely v múre, väčšie či menšie bitky . . .

Ale predsa som v milisekundách robil rozhod-nutia, to neboli inštinkty, ale rozhodnutia!               . . . a samozrejme nemusím čakať do večera, to uvedomenie, ma napojilo na priamo na dva prúdy len pozornosť mám jednu, takže stačí myšlienka . .

Nebudem opisovať bolo ich viac než dosť, ale je fakt že som sa zdokonalil, už nemiešam svoje vedomie do toho, starobylým skúsenostiam nefušujem do remesla, asi to bude v tom zdokonaľovaní, terajšie vedomie nemiešať, aj tak veľakrát nestíha spozorovať všetko jednoducho nestíha.

Ale čím menej je takýchto ukotvených skupiniek, tým viac sa otriasa a prepadáva zem, problém je že niektoré menšie časti sa neobnovujú, hlboké jamy z čiernou lávou tu sem tam ostávajú a strašia.

Pri jednej záchrannej akcii dosť hlboko vo vnútrozemí, pri silnom útoku dravcov, jedno svetlé vajíčko spadlo a ja som sledoval jeho pád, akoby spomalene, bič, keby som mal bič mi bleslo, ho zachytím . . .

Na opasku som zacítil bič, bleskovo som ním švihol dole a zachytil padajú-ceho. Bitka vyhraná bez strát a ešte k tomu, prišli po nás motorkári a rýchlo nás previezli ku vchodu.

Keď boli všetci prešli membránu, chytil som ten bič a poobzeral si ho - zlatý tenký bič, no takže aj rančer bude zo mňa, ale pekný je.

Používal som ho často, vedel objať veľkú skupinu súperov a zhodiť ich do priepasti, do lávy, postupne som zistil, že oni nechcú do tej lávy, to je to posledné, to ich zničí, černota pohltí úplne, neviem taký dojem, ale každopá-dne som to využíval.

Lenže lenže, tie bitky boli silnejšie a silnejšie masy súperov nevyčerpateľné a raz, keď sme boli po návrate a de fakto pri ústupe pred vchodom, sa do
toho začala rúcať zem.

Okolo múru sa vytvorili v sekunde priekopy, aké sú pri hradoch a jaskyňa a zvyšok vyprahliny, boli spojené len metrovým/širokým chodníčkom, ja som len
stál na tom chodníčku sekal a sekal . . .

Okolo mňa oblak všakovakých dravcov, trvalo to dlho, a ako si tak sekám mi to prišlo nudné, neviem koho by toto napadlo v zúrivej, šialene rýchlej
bitke, no mňa nudistu hej, takže sekám sekám a postupne sa spomaľuje čas.

Všetko sa spomaľuje, konečne si môžem tých rôznych dravcov pozrieť z blízka, vždy som ich videl len veľmi rýchlo kmitajúcich, obzerám si ich ksichty, dravé oči, spenené pysky, zuby, no tých druhov je habakuk, prízemné tiene, lietavce, všakovaké potvory . . .

Keď čas zastal úplne, to bolo zaujímavé, všetko sa stoplo, ale ja som sa prechádzal, pozrel tu, pozrel tam, čo je interesantné oni nepohli očami, ale vnímam veľmi dobre, že všetci vedeli kde som, cítili ma, jednoducho akoby na mňa pozerali, ale ich oči sa nepohli... ako to je možne?

Keď stojí čas, tak musí stáť vnímanie, ale to nestojí..., mne to to myslenie fakt ide ako v lete na saniach, to som nestopol čas, to ja som tak zrýchlil, jeeej jasne to je v tom.

S poza múr, ako by Tak som začal ten roj oberať, kľudne som sa postavil na chodníček a z bičom som ich postupne zhadzoval dole do lávy, ako bombule, zo stromčeka, bolo toho vážne veľa, ale toto bolo ako trhať čučoriedky!

Jednoducho čím viac zbieraš tým viac ťa to baví. Čo som si uvedomil po
chvíli bolo, že oni to vnímali a cítil som paniku, už nie to dravčie zahryznúť a urvať, len nemú, nehybnú paniku . . . 

Pustil som čas, resp. som spomalil a všetka tá chamraď dravčia sa pustila na
útek späť k zdroju, ich zdroju? Ako to že som si ho nevšimol? V diaľke černota čierna na povrchu pustatiny, rotujúca ako obrovský vír.

Zem sa začala obnovovať, ale už veľké miesta sa neobnovili, dokonca múr bol rozpadnutý v niektorých miestach a pozavaľovalo oba tunely smerujúce k jaskyni aj tie priekopy okolo múra ostali, našťastie chodníček vydržal.

Spoza múra akoby vyšlo slnko, ale to nebolo slnko len záhadne svetlo ožiarilo múr, že som dovidel na oba konce, dostal som pohľad z hora, také brány ako sme my sú viaceré, nie sme jediný . . .

Jupí, je ich viac, tvoríme akýsi polkruh, v prostriedku je tá černota, viac zatiaľ nevidno.

Od vtedy tie útoky viac menej v takej intenzívnej podobe prestali, kde tu, ale už to bolo zas o inom, o nie čo ľahšie.

Váš Janík