Je polovička júna už je tma, ďalší únavný deň za nami... cestou do postele dumem: uvidíme aké bude leto, lebo tie energetické útoky rôzneho charakteru gradujú, už to nestíham ani čistiť . . .

Nesnadne bytie

Už dávnejšie pri bojoch s temnými som dostal do daru najprv staroveký meč z dielne Peruna a Svaroga a neskôr okrúhly štít, výborne mi slúžia a obraňujú celú moju rodinu. 

Avšak nevládzem, nie energeticky, ale už to trvá pridlho, som unavený z žitia na tomto svete, je to trápna telenovela, do kedy tento boj?

. . . Lenže ja sa nevzdám hoc by som mal posledný ostať bojovať, nevzdám to, hoc vypľuvnem dušu . . . !

Líham si do postele, keby som vedel zaspať ako niekto do minúty, mne to trvá niekedy aj hodinu. No len čo som v ľahu, ani nestihnem privrieť oči, stojím na pustatine obrovskej, vyprahnutej, bez života . . .

Otvorím oči, nechápem, ležím v posteli, ale stojím aj na tej vyprahnutej zemi, všade je tu hrobové ticho, ale v spálni počujem zvuky leta.

Zvláštne . . . opätovne privieram oči, upokojím sa, nechám sa niesť na vlnách fantázie a sledujem dej, ale ten neorganizujem, ani myšlienkovo nekreujem, len vnímam, ako dynamický film, čo sa bude diať . . .

JA čo stojím v jaskyni len sledujem jeho vzďaľovanie do stratena . . . a JA čo leží v posteli vzrušené dýcha, vstrebáva ten prechod, tú trojjedinosť, to všetko . . .

Príbeh . . .

Tak teda idem, neviem kde, ale idem, obzerám sa po okolí a v diaľke v kúdolí prachu zbadám vysoký kamenný múr, pohnem sa k nemu.

Obchádzam popri múre a po chvíľke zbadám vchod, akúsi prírodnú bránu, vchod do jaskyne, je asi 20 m odo mňa . . .  zastavím, obzerám sa, nikde nikto, len stojím, čakám, pozorujem . . .

Neviem čo akože sa bude diať, po chvíli sa z prachu vynorí postava, nevládze prepletá z nohy na nohu, pribehnem k nej na pomoc, chytím okolo pliec . . .

Je to muž, v živote som ho nevidel, je unavený a strápený, chce ísť smerom k tej bráne. Pomáham mu, prejde dnu cez akúsi bariéru, ja som stále vonku, obzerám sa . . .

Ďalšia postava v diaľke ide smerom kde som, poklusom k nej a zachytávam ju keď je v páde, tesne nad zemou ju lapám, milo sa na tú ženu usmejem, opätuje úľavný úsmev, ale to je všetko z našej komunikácie bez hlásky pokračujeme v ťarbavej chôdzi.

Už sme pri bráne, prejde cez bariéru, ja zase stojím, dochádza mi že je to prechod, kde? neviem.

Skúška . . .

Popri múre periférne zaregistrujem pohyb, postava sa sedmo-ležmo plazí v takej jutovine, látke z vriec s kapucňou a smeruje ku mne, nezaváham, rozbehnem sa na pomoc . . .

Už som pri nej zdvíham zo zeme, a v tom z tej vrecoviny vyletí hnusná bosorka za ohlušujúceho škreku, na chvíľu som zamrzol, síce nezľakol, ale prekvapilo ma to, to sú stotiny, jej odpudivý vražedný ksicht s cvakajúcimi zubami mám čo na dlaň od tváre.

V mžiku schladnem a bleskovo tasím meč a prebodnem jej krk odspodu čeľuste cez hlavu, okamžite premení sa na tieň a ten uniká opačným smerom za hrozivého vzďaľujúceho sa rehotu, fuuu zimomriavky mám ešte dnes, to čo je?

Hneď mi blesklo, že to bola skúška, neviem aká, ale viem, že som obstál. Ešte chvíľu postávam v bojovej pozícii a čakám prípadný ďalší útok, srdce mi však bije kľudne, som v absolútnej pozornosti, nad vecou, po chvíli si uvedomujem len ohlušujúce ticho.

Tajomstvo za branou

Ťahá ma to k tej bráne, vyberiem sa k nej, postávam, cez bariéru nič nevidno, povzdych a vykračujem dnu . . .

Akonáhle som prešiel, ozval sa oslavný krik a potlesk, skupina mne neznámych ľudí mi tlieska, píska, oslavuje ma, hneď mi došlo že uvítací výbor, niektorí ma tľapkajú po pleci, stískajú, mám pri nich taký prastarý pocit, žeby dávny druhovia v zbrani?

Neviem si spomenúť na nikoho z nich, ale usmievam sa ako mesiačik na hnoji. Prešiel som tam kde som v tejto etape smeroval, viem to, dokázal som to, odľahlo mi, opadlo to všetko, som ľahučký ako pierko.

Po chvíľke eufórie sa akoby uzemním a začnem pozorovať, je to väčšia jaskyňa ako by sa zdalo, je presvetlená, ta bariéra totiž siaha až do tretiny stropu a svetlo z vonku tu prestupuje.

Pri vstupe je uvítací výbor, počujem oslavný krik, pohľad mi skĺzava á akurát vítajú ďalšieho príchodzieho, otáčam sa opačne, je tu ohromný zástup postávajúcich ľudí, pred tým som si ich nevšimol, zvláštne, nikto nerozpráva len trpezlivo čaká, na čo?

Ak to bude

Už to vidím, ta jaskyňa je len prestupná stanica, stojím pri ďalšej bariére je menšia, cez ňu preniká číre svetlo, také mocné svetlo som nevidel, alebo niekedy videl?

Idem rovno do neho... prechádzam, ale aj ostávam, kopírujem sa... neuveriteľné, to čo je?

Som v posteli uvedomujem si ako šuští perina, pre istotu otvorím oči, som v spálni, ale som aj v jaskyni a som aj tam... snažím sa pochopiť tento rozmer, neľakám sa, len nasávam vnem.

Po mojom prechode, svetlo sa zmenilo na mliečne sklo, môžem sa ho dotknúť. JA čo som prešiel do svetla mi kýva a odchádza, kde? Neviem.

To už nevnímam, neviem sa s ním spojiť, tak ako s JA čo je v posteli. JA čo stojím v jaskyni len sledujem jeho vzďaľovanie do stratena a JA čo leží v posteli vzrušené dýcha, vstrebáva ten prechod, tú trojjedinosť, to všetko . . . 

Slová sú primitívnym nástrojom vyjadrenia takého zážitku, je to ohromujúco prekvapivé ale akoby aj dlho očakávané, zapadá do seba, vynára sa to a spája . . .

Pokračovanie na budúce . . .  J.